Ján 1, 6−8. 19−28
6Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. 7Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. 8On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. 19A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, 20on vyznal a nič nezaprel.
Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ 21„Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ 22Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ 23Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: »Vyrovnajte cestu Pánovi,« ako povedal prorok Izaiáš.“
24Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. 25A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok?“ 26Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. 27On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ 28To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.
Ján 1, 6−8. 19−28
Možno si myslíme, že nie sme hodni Božieho milosrdenstva. Skrývame sa za modlitby za iných, len aby my sme o nič neprosili. Ako chceš, aby ťa otec vyslyšal, ak sa mu neposťažuješ, čo ťa trápi? Ako chceš, aby ti pomohol, ak chceš pomoc len pre iného?
Prosiť za seba je umenie. Musíme vedieť, že nás Boh miluje takých, akých nás stvoril. Vieme, že máme slobodnú vôľu a môžeme byť lepšími. Dokonca aj poznáme cesty, ktorými máme chodiť, ak chceme, aby sme skutočne boli lepší.
Napriek povedanému, týmito cestami nejdeme. Niekedy sa o to ani nepokúšame. Ak sme milostiví k iným, aj my sa dočkáme milosrdenstva.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)