Lukáš 17, 20−25

20Keď sa ho farizeji opýtali, kedy príde Božie kráľovstvo, on im povedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. 21Ani nepovedia: »Aha, tu je!« alebo: »Tamto je!«, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“

22A učeníkom povedal: „Prídu dni, keď si budete žiadať uvidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidíte. 23A povedia vám: »Hľa, tu je!«, »Hľa, tamto je!«

Nechoďte nikde, nebežte za nimi! 24Lebo ako blesk, keď sa zablysne, ožiari všetko od jedného kraja neba až po druhý, tak aj Syn človeka v svoj deň. 25Ale najprv musí mnoho trpieť a toto pokolenie ho zavrhne.

Lukáš 17, 20−25

Naše utrpenie má svoj koniec. V tom konci je začiatok nášho večného života. Života, ktorý sa nám ponúka ako najvyššia odmena za tento svet.

Vymieňame nedokonalé za dokonalé. Aj tak sa toho bojíme. Máme obavy. Akoby tu na Zemi bolo niečo večné a stále. Sme svedkami toho, že všetko zaniká, čo vzniklo a nič netrvá večne.

A predsa my osobne mylne chceme trvať na svete večne. Aspoň sa tak správame. Na všetko máme dosť času. Na vieru, na hľadanie pokladu v nebi. Akoby sme podľahli vidine, že existuje niečo lepšie, múdrejšie a šťastnejšie. Nič také neexistuje.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)