Ján 10, 1−10

1Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. 2Kto vchádza bránou, je pastier oviec.

3Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. 4Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. 5Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“

6Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. 7Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. 8Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali.

9Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. 10Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.

Ján 10, 1−10

Často ľudia hľadajú inde to, čo majú pod nosom. Vo viere nájdu spokojnosť. Nájdu nádej. Nájdu spásu. Nájdu spôsob, ako môžu existovať. Nájdu uspokojenie. Nájdu múdrosť.

Oni však hľadajú inde. Prečo je to tak? Prečo sú ľudia nespokojní s tým, čo majú? Prečo hľadajú niečo zvláštne? Lebo sú málo pokorní? Málo chápu. Alebo majú malú vieru? Čím to je? Ponukou sveta?

Svet je tu, aby nás lákal. Nemusíme sedieť za pecou. Môžeme doň ísť. Hľadať a nachádzať.

Ľahšie sa nám však pôjde, ak sa o vieru oprieme ako o palicu. Ak nezahodíme lásku Boha k nám.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)