Lukáš 17, 11−19

11Na ceste do Jeruzalema prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. 12Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov.

Zďaleka zastali 13a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ 14Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“

A ako šli, boli očistení. 15Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. 16Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.

17Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? 18Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!“ 19A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Lukáš 17, 11−19

Vieme, za čo máme ďakovať? A vieme, komu? Myslíme si, že náš život je niečo samozrejmé, nevyhnutné, niečo čo sa prihodilo samé od seba? Samé od seba nevznikajú ani veci z neba.

My len nepoznáme mechanizmy, ktoré idú z vyšších sfér a riadia kroky osudov. Ľudia však už dávno zistili, že veci nikdy nedopadnú tak, ako si ich oni predstavujú, že by mali dopadnúť.

Jednoducho existujú veličiny mimo nášho chcenia, ktoré nedokážeme pochopiť, nedokážeme uchopiť a nedokážeme ovplyvniť. Napriek tomu máme nádej na všetko dobré, ak si zachováme čisté srdce.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)