Ján 3, 22−30

22Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi do judejskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil. 23Ale aj Ján krstil v Enone, blízko Salima, lebo tam bolo veľa vody. Ľudia tam prichádzali a dávali sa krstiť. 24Ján vtedy ešte nebol vo väzení.

25Medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. 26Prišli k Jánovi a povedali mu: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu.“

27Ján odpovedal: „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba. 28Vy sami ste svedkami, že som povedal: Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním.

29Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná. 30On musí rásť a mňa musí ubúdať.“

Ján 3, 22−30

Často sú naše hádky úplne zbytočné, ak teda nie sú zbytočné úplne. Vždy ide o to, z akej perspektívy sa na ne pozeráme. O tom, že sú zbytočné, prídeme až vtedy, kedy tento pohľad získame.

Nik si nemôže byť istý, že zrazu v danej chvíli je v živote v bode, v ktorom chápe všetky pravdy a je šťastný. Väčšinou sa nám to, na čom nám záleží, pokazí. Vraví sa tomu, že na čom nám záleží, to sa nám pokazí.

Preto by sme si mali poklady ukrývať na mieste, kde sa pokaziť nič nedá. A to miesto je viera. Môžeme ju mať a aj tá sa môže otriasať v základoch. Preto skúsme o ňu prosiť, v nej sú schované pre nás tie pravé poklady.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)