Matúš 18, 1−5. 10. 12−14
1V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: “Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“
2On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich 3a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.
4Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. 5A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.
10Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
12Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila?
13A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili.
14Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.
Matúš 18, 1−5. 10. 12−14
Dieťa je čisté. Vidí veci jasne. Nie je zarmútené vlastnými hriechmi, lebo jeho srdiečko je plné lásky.
Lásky k svetu. Ku všetkému čo ho obklopuje. Aj my sme takými deťmi, hoci sme dospelí. Nechceme si to však uvedomiť.
Hráme sa v prázdnych frázach na dôležité osoby. V skutočnosti v sebe skrývame toto dieťa.
Dieťa, ku ktorému sa aj tak nakoniec raz vrátime. Raz ním opäť budeme. Sme ním neustále. To len svoje srdce zatvrdzujeme rôznymi citmi, aké sa v nás vyvinuli.
Zatvrdzujeme ho svojou zlosťou, ktorá ak sa vplyvom lásky rozpustí, opäť sú z nás čisté a úprimné deti.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)