Matúš 25, 31−40

31Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. 32Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov.

33Ovce si postaví sprava a capov zľava. 34Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.

35Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; 36bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.«

37Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? 38Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa?

39Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?« 40Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.«

Matúš 25, 31−40

Ak sa má správne pomáhať, tak sa pomáha bez rozmýšľania. Často sa pýtajú ľudí, ktorí urobili hrdinskí čin, ako to dokázali? A oni často hovoria o tom, že nad tým, čo majú spraviť, nepremýšľali.

Jednoducho urobili to, čo museli spraviť. A veď zamýšľajú sa ľudia nad tým, čo by mali robiť v tej – ktorej situácii, ak by ich stretla? Často si vyčítame, že sme nereagovali správne, ale už je neskoro.

Možno stačí viac dôverovať láske. Tej láske, ktorú dostávame a často o tom ani nevieme, že ju máme.

Prídeme na to, až ju stratíme. Môžeme v skutočnosti stratiť lásku? Môžeme stratiť niečo, čo je večné?

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)