Ján 6, 52−59

52Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“

53Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. 54Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.

55Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. 56Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.

57Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. 58Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“

59Toto povedal v synagóge, keď učil v Kafarnaume.

Ján 6, 52−59

Jeme Kristove telo a pijeme krv. Uverili sme, že vstal z mŕtvych, čím za nás porazil smrť a pripravil nám večný život.

Túžime po dobre, ktoré presahuje tento svet a stojí pri nás v ťažkých chvíľach. Podobáme sa deťom z hry na slepú babu. Aj nám zaviazali oči pri narodení. Nevidíme Boha. Musíme ho najprv nájsť.

Pochopiť, že je Synom, ktorý sa za nás nechal na kríži umučiť. Za naše hriechy. A keď to pochopíme, spadnú nám z očí všetky čierne pásky. Zbadáme ho vo všetkom.

Zbadáme ho v láske, ktorá nás obklopuje, aj v tom, čo nás predtým ničilo. Lebo celý svet je láska, aj keď sa v ňom šíri aj zlo. Kto vidí a hľadá lásku, ten ju aj nachádza.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)