Lukáš 11, 15−26

15no niektorí z nich hovorili: „Mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov.“ 16Iní žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali. 17Ale on poznal ich myšlienky a povedal im:

„Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a dom na dom sa zrúti. 18Ak je aj satan vnútorne rozdelený, akože obstojí jeho kráľovstvo? Vy hovoríte, že ja mocou Belzebula vyháňam zlých duchov.

19No ak ja vyháňam zlých duchov mocou Belzebula, čou mocou ich vyháňajú vaši synovia? Preto oni budú vašimi sudcami. 20Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo. 21Keď silný ozbrojený človek stráži svoj dvor, jeho majetok je v bezpečí.

22Ale keď ho prepadne silnejší ako on, premôže ho, vezme mu zbrane, na ktoré sa spoliehal, a korisť rozdelí. 23Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje. 24Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok.

Ale keď nenájde, povie si: »Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.« 25Keď ta príde, nájde ho vymetený a vyzdobený.

26Tu odíde, vezme sedem iných duchov, horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.“

Lukáš 11, 15−26

Chceme byť dobrí. Chceme byť lepší. Chceme byť milší. A zlyháme. Vždy neustále odznova môžeme žiadať, prosiť, snažiť sa. Nikdy sa nám táto možnosť neodoberie. Ani na smrteľnej posteli.

Boha otca môžeme žiadať stále. To je naša šanca. Môžeme klopať, aby nám bolo otvorené a určite nám otvorí. Nechce pre nás nič zlé. Zlo prichádza z našich a cudzích nesprávnych konaní.

Niekedy sa zlu neubránime. Uškodí nám. Zrazí nás na kolená. Máme pocit, že nad nami vyhralo. Vždy však máme ešte jednu šancu. Ešte jednu prémiu pripravenú, ktorú si vyzdvihneme v nebi.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)