Lukáš 17, 1−6

1Potom povedal svojim učeníkom: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú! 2Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých.

3Dávajte si pozor! Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! 4A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: »Ľutujem,« odpusť mu!“

5Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ 6Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: »Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,« poslúchla by vás.

Lukáš 17, 1−6

Kto môže mať vieru aspoň takú veľkú, ako povestné horčičné semienko? Keby ju niekto mal aspoň takú veľkú, robil by divy na Zemi. Keďže nik také divy nerobí, zrejme je väčšina z nás na tom rovnako.

Strácame a nachádzame vieru. Hľadáme a potom sa snažíme udržať, čo nájdeme. Aj našu vieru musíme oživovať. Každý deň modlitbami vždy odznova. Pripomínať si, na čo sme na svete.

Takéto spomínanie nie je nikdy zbytočné a nikdy nám nebude na pohoršenie. Sme v ňom maličkí proti obrovskej sily lásky, ktorá nás obklopuje. Nechce nás však premôcť, ale túži nám pomôcť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)