Ján 8, 1−11

1Ježiš odišiel na Olivovú horu. 2Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. 3Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku 4a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. 5Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“

6Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. 7Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“

8A znovu sa zohol a písal po zemi. 9Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. 10Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ 11Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“

Ján 8, 1−11

Všetky hriechy môže Boh z vlastnej milosti ľuďom odpustiť. Je na nás, na to máme slobodnú vôľu, aby sme ich úprimne oľutovali. Je na nás, či pochopíme tento Boží hlas v našom svedomí. Či ho vypočujeme, alebo naopak, zatlačíme do podvedomia.

Ľudia nechcú oľutovať vlastné hriechy. Hľadajú si rôzne barličky, ktorými ich ospravedlňujú. Ospravedlnenie od človeka nestačí. Boh chce od nás, aby sme ich oľutovali s úprimným srdcom, že ich viac nechceme spáchať. Mnohých však zlomí poznanie, že hoci hriechy vyznali a oľutovali, dopustili sa ich znova z vlastnej slabosti.

Potom takí ľudia otupia voči nimi páchanému hriechu a prestávajú ho aj ľutovať. Práve vtedy sa netreba vzdať. Ak sme aj hriech zopakovali, musíme ho znova oľutovať a prosiť o milosť.

O milosť, aby sme sa už viac nedostali do podobnej situácie, ktorá nás k hriechu priviedla. A ak by sme sa do nej dostali, aby sme mali silu prosiť Boha o milosť. On vie, že sme slabí, keby to nevedel, nebol by prišiel na svet zomrieť za naše hriechy.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)