Lukáš 4, 14−22a

14Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. 15Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali. 16Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal.

17Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: 18 „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu 19 a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

20Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. 21A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ 22Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“

Lukáš 4, 14−22a

Človek je tvor slabý a nestály. Má niekoho rád a potom ho zrazu znenávidí. Príčin môže byť viacero. Všetky vymenovať nemá zmysel. Stačí hádam povedať, že naša vlastná zlosť na niekoho iného škodí najviac nám.

Iste, môžeme sa ňou zožierať a spriadať plány, ako úspešnejšieho človeka ponížime, či práve naopak, vďaka nemu sa dostaneme ďalej, či vyššie. Jestvuje však jeden človek, pred ktorým nikdy a nikam neujdeme – ten človek sme my sami.

Ak budeme rozdávať zlo, hoci aj tak, že sa o tom nik nedozvie, aj tak sme prehrali. Navonok sa môžeme pred inými tváriť, že sme cnostní a dobrí. Naše vnútro nás však aj tak raz dobehne a povie nám aj krutú pravdu priamo do očí. S tým musíme rátať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)