Matúš 4, 1−11

1 Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. 2 Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. 3 Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby!

4 On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. 5 Nato vzal Ho diabol do svätého mesta, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu 6 a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň.

7 Ježiš mu povedal: Opäť je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! 8 A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu 9 a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.

10 Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť! 11 Vtedy Ho diabol opustil, a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu.

Matúš 4, 1−11

Aj my pokúšame. Zrazu nás pochytí nejaká emócia a dupneme tvrdšie na pedál svojho auta, rozbehneme sa v dave na ulici cez červenú, prípadne robíme iné riskantné kúsky. Myslíme si, že nám to prejde a nám sa v danej chvíli nič nestane.

Inokedy neodoláme, ak máme na dosah niečo, po čom túžime. Nejakú vášeň. Jeden si neodpustí pivo po dobrom obede, iný cigaretku po kávičke, ďalší pohľad na peknú slečnu. Jednoducho nás ovládajú naše pôžitkárske emócie. Nevieme, čo s nimi. Nevieme, ako ich krotiť.

Nie vždy však všetko musí dopadnúť dobre. Nič z toho sa nám nemusí vyplatiť. Môžeme ublížiť sebe, či iným, alebo vzájomne každému okolo seba. A na to by sme nemali zabúdať. Mali by sme vedieť sa zastaviť. Oddýchnuť si. Premyslieť si, že to, čo chceme urobiť, nie je v rozpore s Božím prianím, s naším vlastným vnútrom.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)