Matúš 14, 22−33

22A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. 23Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa.

Zvečerilo sa a on tam bol sám. 24Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim.

25Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. 26Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“

A od strachu vykríkli. 27Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 28Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“

29On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. 30Ale keď videl silný vietor, naľakal sa.

Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ 31Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“

32A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

Matúš 14, 22−33

Prečo neustále pochybujeme? Máme pocit, že my nie sme hodní zázraku? Sme natoľko pokorní, alebo natoľko maloverní?

Veď zázrak prežívame v každú chvíľu svojho života. A ak tento zázrak nevieme pochopiť, potom naša viera nie je dostatočne silná.

Zázrak je každý nový deň. Zázrak sa prejavuje v maličkostiach. Ľudia si myslia, že zázrak je niečo čudesné.

Pritom zázraky sa dejú v každej chvíli nášho bytia a my ich nevidíme. Táto naša slabá viera náš poráža. Dostáva nás na kolenách.

Pritom v skutočnosti stačí tak veľmi málo – stačí uveriť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)