Matúš 5, 1−12a

1Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. 2Otvoril ústa a učil ich:

3„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 4Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. 5Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. 6Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

7Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. 8Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. 9Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. 10Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

11Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; 12aradujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.

Matúš 5, 1−12a

V utrpení máme stále útechu. Vždy máme nádej. Tú, ktorú nám prišiel sprostredkovať Boží Syn. Prišiel sa za nás obetovať. Nechal sa ukrutne mučiť. Prežil najťažšie chvíle života a stále sa tešil.

Nikomu nechcel nič vracať. Bol pripravený všetko neľudské utrpenie znášať. Koľko znesieme my? O koľko si myslíme, že sme lepší, než bol on?

Ak teda trpíme, je to znak života. Bez utrpenia nie je život. Utrpenie sprevádza každého človeka rovnako.

V tom je spravodlivosť už na zemi. Spravodlivosť, ktorú očakávame po odchode z tohto sveta. A očakávame ju právom.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)