Matúš 8, 23−27

23Potom nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. 24Na mori sa zrazu strhla taká búrka, že sa vlny prevaľovali cez loďku; a on spal.

25Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: „Pane, zachráň nás, hynieme!“ 26On im povedal: „Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ Potom vstal, pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho.

27Ľudia žasli a hovorili: „Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“

Matúš 8, 23−27

Koľkokrát strácame vieru? Koľkokrát ju nachádzame? A čo je tým spúšťačom v nás, aby sme ju opäť našli, keď sa nám vidí, že už ju nemáme?

Je to záhada v nás. V našom srdci, odkiaľ vychádza viera. Veríme, lebo cítime. Kto je necitlivý, ten ťažko uverí. Sme citliví, vieme, že je niečo nad nami.

Niečo, čo nás presahuje. Niečo, čo nám dáva sily. Niečo, čo nás vedie. Niečo, čo je zdánlivo pred nami skryté. Zdánlivo preto, lebo kto chce, ten vidí. A keď vidí, uverí a verí.

Už sa toho nemôže zbaviť tak ľahko, hoci stále sme náchylní zabudnúť, neveriť, zúfať si a pritom je to jednoduché, stačí milovať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)