Marek 4, 26-34 26
Ďalej hovoril: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; 27či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. 28Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. 29A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“
30A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo, alebo akým podobenstvom ho znázorníme? 31Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, 32ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“
33V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. 34Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.
Marek 4, 26-34 26
Horčičné zrnko ako najmenšie zo všetkých zŕn. Miniatúra, na ktorej nakoniec stojí všetko. Naším všetkom je to, kam ideme. Vkročíme tam dverami s názvom smrť. Od detstva sa tomuto slovíčku vyhýbame.
Správame sa, akoby neexistovalo. Snažíme sa naňho zabudnúť. Odsúvame ho do nášho podvedomia. Pozeráme sa naň každú chvíľu. V správach, v udalostiach, v okolitom svete. Myslíme si však, že nás sa netýka. Odmietame si ho všímať. Akoby my sme boli nesmrteľní.
Pritom na ničom inom nezáleží. Nič nie je dôležitejšie ako to, ako pochopíme šancu zvanú smrť. To nie je len strata. To je zisk. Ide o to, či to pochopíme. Či si uvedomíme v našom živote, kam smeruje. Horčičné zrniečko. Maličké. Najmenšie.
Smrť ako slovíčko schované za všetkým. Svet oslavuje život. Ten život, ktorý bol rozosiaty. Všade, kam sa pozrieme. Je aj tam, kde si myslíme, že už nemôže byť vôbec. A predsa sa schováva na čas, keď sa zlepšia podmienky a bude môcť život vyrašiť.
Ľudia majú na všetko názor. A názory na smrť si schovávajú. Tie skutočné. Ukrývajú ich vo svojom vnútri. Chceli by byť na ňu pripravení. Tvária sa sebavedome pred inými. Zahmlievajú, vyhovárajú sa. A smrť? Tú nič nezaskočí. Tá zostáva. Ako cieľ na pretekoch. Dobehnime doň ako najmenšie zrnko. To, ktoré prinesie najväčšiu úrodu.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)